vranovské novinky spektrum týždenník okresu vranov nad topľouČlánky / Prežitý život v detskom domove neľutujú

Prežitý život v detskom domove neľutujú

V Charitnom dome pre mládež na Sídlisku Lúčna vo Vranove nad Topľou žijú chlapci prevažne z detských domovov vo veku 18 až 28 rokov. Sú tu však aj chlapci, ktorí pochádzajú z neúplných, disfunkčných rodín. Väčšina z nich prišla do Charitného domu priamo z detského domova - v doprovode sociálnych pracovníkov. Zamestnanci Charitného domu sa im pod vedením vedúcej zariadenia Mgr. Beáty Bronišovej snažia pomôcť začleniť sa do normálneho, bežného života.

Časť z nich svojich biologických rodičov buď vôbec nepozná alebo sa k nim odmieta vrátiť. „Mám otca, ale nikto nevie kde je a mama mi zomrela takmer pred troma rokmi. Nikdy som ju však nevidel, pretože ma po pôrode nechala v nemocnici a potom z nej utiekla,“ priblížil 19-ročný Štefan, ktorý sa do Charitného domu dostal z detského domova v Medzilaborciach. „Ja mám mamu, otca a ešte aj dvoch súrodencov. Nikdy sa o mňa však nestarali a ani nemali snahu ma prísť navštíviť do detského domova. Zmenilo sa to až teraz, keď som skončil školu a musel som odísť , pretože zistili, že som dostal odchodné,“ ozrejmil svoju rodinnú situáciu o tri roky starší Róbert s tým, že biologický rodičia sa začnú zaujímať o dieťa z detského domova až keď vidia, že má plnú peňaženku. Inokedy sa k nemu ani nepriznajú, aj keď vedia, že je to ich dieťa. Podobne to vníma aj 19-ročný Patrik, ktorý svojich rodičov berie už takpovediac ako cudzích ľudí. „Ja mám aj nemám rodičov. To znamená, že biologických rodičov síce mám, ale neberiem si ich za svojich. Moji rodičia sa o mňa vôbec nepostarali. Neviem čo predchádzalo tomu, že ma dali do detského domova. Môj otec aj mama pracovali, teda vedeli sa o nás postarať, na niektoré veci si totiž pamätám. Veď môj otec doteraz pracuje v tej istej firme. Keď otec odišiel do Čiech, mama bola na nás sama. Bolo nás totiž šesť súrodencov. Chápem, že bolo to pre ňu ťažké, no zjavne to nezvládala psychicky. Otec totiž odišiel na dva roky. Práve preto sa mama rozhodla dať troch z nás do detského domova. Je pravda, že rodičia sa o nás začnú zaujímať až keď sme takmer dospelí, samozrejme kvôli financiám,“ dodáva Patrik. To, že v podstate celý svoj život žili v detskom domove však veľmi neľutujú, práve naopak. „My za to nemôžme, že sme z detského domova. Za to môžu naši rodičia. Preto si nemyslím, že to, že sme z detského domova, je pre nás nejaký hendikep. Keď sa ma niekto opýta na mamu, tak stále odpoviem, že ju nepoznám. Tri štvrte detí z detských domov buď nemá rodičov alebo sa s nimi nikdy v živote nestretlo. A deti ani nemajú chuť sa k svojim rodičom vrátiť, keďže sú z detských domovov zvyknutí na poriadok a čistotu,“ vysvetlil 20-ročný Peter. Niektorí z nich žili so svojimi rodičmi aspoň nejaký čas. No stačil jeden okamih a celý život sa im prevrátil hore nohami a jediným východiskom pre ich rodičov bol len detský domov. Podobnou skúsenosťou si prešiel aj jeden z najstarších obyvateľov, 25-ročný Roman. „V detskom domove som bol od desiatich rokov, takže svojich rodičov som poznal. Otec robil a aj mama robila, zazlievam im, že som tu, pretože som tu byť nemusel. Ja som bol v detskom domove vo Svidníku, kde som sa aj narodil, takže ja som svoju mamu stretával pravidelne keď sme boli niekde vonku na vychádzke. Stále, keď som ju stretol som sa s ňou aj porozprával, ale po pravde, veľmi som to neriešil. Ja som sa s ňou rozprával skôr ako s kamarátkou. Môj otec zomrel keď som mal asi 9 rokov. Náš byt bol prepísaný na otca a on keď zomrel, tak nám ho babka zhabala. Mama sa o mňa a o súrodencov nedokázala zjavne postarať, pretože po smrti otca sa naozaj veľmi zmenila, tak asi preto nás dala do domova. Moju babku vôbec nezaujímal fakt, že jej syn zomrel a treba chystať pohreb, pre ňu boli najdôležitejšie peniaze a teda aj náš byt. Najprv sme sa túlali kade-tade a až potom nás mama dala do domova,“ vysvetlil Roman so smutným hlasom, no zároveň jedným dychom dodal, že svoj pobyt vo svidníckom detskom domove vôbec neľutuje.

Čo sa týka vlastnej budúcnosti, väčšina z nich má v tomto smere celkom jasno. Ich spoločným cieľom je samozrejme nájsť si dobrú prácu, aj keď si uvedomujú, že to nebude veľmi jednoduché, keďže väčšina z nich má skončenú len špeciálnu školu. „Mám vyštudované opatrovateľstvo, takže mojou snahou v budúcnosti je preto pomáhať ľuďom v nemocnici alebo v starobinci. Skúšal som podávať aj žiadosti, ale zatiaľ sa mi nikto neozval,“ priblížil Štefan, ktorý sa aj napriek tomu bude snažiť nájsť si adekvátne zamestnanie, ktoré mu umožní žiť inak ako doteraz. Niektorí z chlapcov majú už aj vlastné deti, takže pri hľadaní práce musia pozerať v prvom rade na svoju rodinu. „Mám syna a druhé dieťa na ceste a som strašne na neho pyšný. Chcem pre nich urobiť najviac čo sa bude dať. Keby sa dala nájsť robota, aby som mohol odtiaľto odísť. Netvrdím, že je tu zle, ale bolo by to pre mňa a aj pre deti lepšie. Skúšam posielať žiadosti, ale zatiaľ sa nikto neozýva, ani telefonicky, ani emailom. Som vyučený za stolára, ale nechcel by som robiť túto prácu. Radšej by som išiel robiť niekam do zahraničia, najradšej do Čiech. Stolára by som robiť nechcel, pretože som chodil na špeciálnu školu a tam nám majster nedovolil nič robiť. Mohli sme sa len pozerať, aby sme si neublížili, keďže za nás niesol zodpovednosť,“ vysvetlil 20-ročný Peter s tým, že teóriu síce ovláda, ale prax nie. Počas celých troch rokov sa totiž nemohli dotknúť žiadneho stroja. Najstarší z chlapcov (28)Bartolomej, si už prácu vyskúšal. „Pracoval som v Samsungu, čo sa týka zamestnania, bol som naozaj veľmi spokojný. Čo sa týka ubytovania, nebolo to nič moc. Tie ubytovne, ktoré agentúry ponúkajú sú v dosť katastrofálnom stave. Vadilo mi to, že všetko bolo pokope, nemal som kde variť, pretože nás bolo na jednu kuchynku veľmi veľa a okrem toho bola tam strašne veľká špina. Nemohol som si ani poriadne oddýchnuť a ani sa vyspať, kvôli hluku. Som zvyknutý na úplne iný režim, keďže som vyrastal v detskom domove. Tak som nakoniec odišiel,“ dodal s tým, že pri najbližšom zamestnaní bude musieť vydržať čo najdlhšie, pretože kvôli svojmu veku sa už nebude môcť do Charitného domu vrátiť. Chlapci majú medzi sebou aj takých, ktorí majú postavený svoj cieľ veľmi reálne a snažia sa ho dosiahnuť čo najskôr. Jedným z nich je aj Roman, ktorý by sa rád stal policajtom alebo profesionálnym vojakom. „Chodím do školy už druhý rok. Navštevujem polytechnickú školu v Humennom. Momentálne sa pripravujem na maturitu. Chcel by som sa stať buď policajtom alebo profesionálnym vojakom. A na to treba aj nejaké vzdelanie, takže musím chodiť do školy, či chcem alebo nie,“ skonštatoval s tým, že po skončení školy si spraví kurz na SBS-kára, aby sa zo začiatku mohol aspoň niekde zamestnať.

Tí, čo nepracujú alebo nechodia do školy, si snažia svoju finančnú situáciu zlepšiť predajom časopisov Notabene. Na otázku, ako sa k nim ľudia na ulici správajú reagovali rôzne. „Každý sa nás pýta prečo neideme robiť. A čo im budem vysvetľovať, keď aj tak to nepochopia,“ poznamenal smutne 20-ročný Tibor. Bartolomej však zvykne mať zväčša dobré reakcie. „Väčšina ľudí je ku mne strašne milá, čo ma niekedy prekvapuje, ale nájdu sa aj arogantní ľudia. Pýtajú sa ma aj či mi netreba nejako pomôcť. Opýtajú sa ma ako sa mám. Tie pozitívne ohlasy ma posúvajú stále dopredu, na rozdiel od tých negatívnych. Hoci aj tie negatívne skúsenosti by ma mali posúvať dopredu,“ skonštatoval s úsmevom.

Aj napriek tomu, že títo chlapci nepoznajú naozajstnú rodičovskú lásku a zmysel kompletnej funkčnej rodiny, aj napriek tomu sa na záver všetci zhodli v jednej veci. Neľutujú, že svoj doterajší život prežili v detskom domove - bez rodičov a rodiny, pretože cudzí ľudia im dali viac, ako by im pravdepodobne dali ich blízki.

Platená reklama

Square 1 300x300
Square 1 300x300
Square 1 300x300
Square 1 300x300
Zdieľajte túto stránku na FECEBOOKu Konktujte nás - Rýchla správa Formulár na zadanie inzercie
Stropkovské Spektrum