vranovské novinky spektrum týždenník okresu vranov nad topľouČlánky / Zemplínsky splav vytiahol na Uh, Latoricu a Bodrog stodvadsať vodákov

Zemplínsky splav vytiahol na Uh, Latoricu a Bodrog stodvadsať vodákov

Tohtoročný Zemplínsky splav prilákal na hladinu riek Uh, Latorica a Bodrog päťdesiatku vodákov z Vranova, Prešova, Popradu a Nitry. Pod taktovkou OZ Gavra začali svoj trojdňový trip vo Vysokej nad Uhom, kde sa k nim pridala ďalšia sedemdesiatčlenná partia z michalovského OZ Návraty.

Keďže cieľom organizátorov Zemplínskeho splavu je ukázať čaro riek na Zemplíne, rozhodli sa tento rok začať na Uhu. Po požehnaní lodí grécko-katolíckym duchovným z Vysokej nad Uhom Jánom Maťašom sa partia vodákov vydala na prvú etapu dlhú dvadsaťdva kilometrov. „Uh je vo všeobecnosti hlboká a pomalá rieka, no mali sme tú výhodu, že bolo viac vody a tým pádom bol aj prúd rýchlejší. Na druhej strane, nešlo nám o žiadne rekordy, práve naopak, chceli sme si vychutnať okolitú prírodnú scenériu a pohodu s tým spojenú,“ vysvetľoval Marek Vasiľ z OZ Gavra.

V nedeľu ráno sa síce vodáci zobudili do dažďa, no ani tento rozmar počasia im na dobrej nálade neubral. Odmenou im bolo nielen čaro Uhu, Latorice a Bodrogu, ale aj pripravené pohostenie v obci Zemplín. „Keďže tvrdíme, že zlé počasie neexistuje, ale iba zle vybavený vodák, dážď nám zážitok pokaziť nemôže. Po dvadsiatichôsmich kilometroch nás v obci Zemplín čakali holúbky, ktoré štyri gazdiné pripravovali od deviatej rána do štvrtej popoludnia. Vieme aká piplavá práca je spojená s ich prípravou, preto by sa sme im aj touto cestou chceli poďakovať, pretože chutili naozaj fantasticky,“ pochválil s úsmevom M. Vasiľ.

Posledná etapa po Bodrogu bola už tradične najkratšia s prívlastkom oddychová. Tohtoročný splav opäť potvrdil, že pohľad na svet z lode ponúka úplne iný zážitok. Bezprostredný kontakt s prírodou sa stáva ešte intenzívnejší, priateľské putá ešte pevnejšie a s každým splaveným kilometrom sa vám vodáctvo dostáva hlbšie a hlbšie pod kožu. „Hovorí sa, že človek dvakrát do tej istej rieky nevstúpi a my vodáci to môžeme iba potvrdiť. Rieky sa naozaj menia a aj keď sa na niektorú z nich vrátite, vždy vám dovolí objaviť niečo nové,“ dodal M. Vasiľ.      
 

Všade dobre, na východe najlepšie, aneb ako ma Gavra naučila...

Človek sedí na pive, vonku horko, najradšej by sa do vody hodil a v tom návrh od kamošky: „Nejdeš na splav?“ Veď po troch pivách, všetko jedno, tak prečo nie. Nevedno kam, ako, či s kým, kývnem hlavou. Vraj nič náročné, tri dni na vode, večer kultúrny program, dobrí ľudia. Čo viac treba. Plávať? Načooo, dostaneme vestu. Vedieť splavovať? Načooo, vysvetlia nám. Ako bonus tričko a kalíšok na krk, že by mal človek okrem kopy zážitkov aj dáku hmotnú pamiatku, v prípade že si nespomenie čo sa dialo.
Vo Vranove som jak živ nebola, polohu na mape by som neurčila. V plnej nevedomosti a neskúsenosti sadnem na vlak. Sedem hodín cesty človeka kus demotivuje, teplo jak hovado, klíma načo - veď sú lístky zadarmo, luxus nečakajme. Tak vytiahneme fľaštičku, že by sme sa pripravili na ten východ. Zrazu ani neviem ako, a sme v cieli. Unavení, posadali do krčmy, že by nás kus pripravili na to, čo nás čaká. Tak konečne dáke informácie.
Skoro ráno, vydali sme sa na cestu. Hodina v autobuse, a človek hneď vedel, že sa zabaví. Všetci v dobrej nálade si pri vode začali chystať veci. Tvárili sa ako ostrieľaní vodní vlci, a ja čistý amatér, čo sa nedávno plávať naučil, ticho sledujem, čo sa deje. Z každej strany samé rady, čo a ako, hlavne keď sa človek prevráti s kajakom. Tak už mi nebolo všetko jedno. V kŕčoch sledujem ako dvojice nastupujú na loďky a snažím sa obkukať nejakú tú taktiku. Stabilita loďky ma čoraz viac odrádzala. No keď už sa človek varí vo vlastnej šťave toľko hodín, tak už to aspoň vyskúša. Opatrne nasadnem, zatiaľ všetko OK. Sedím vpredu, jemne to kolíše - vraj som bola „háčik“. Nechápala som, nevadí. Prisadne kolega - kormidelník. Loďka sa nakláňa sem a tam, a mne v hlave - „trim še.“ Najhoršiu časť máme za sebou. Aspoň som si to myslela. Začíname pádlovať, nič náročné. Chvíľu ideme rovno, celá spokojná, že to prežijem, zrazu nás krúti do strany. Tak sa snažím vyrovnať. Nič točíme sa, odbáčame kade tade. Jediná myšlienka - len nech sa neprekotíme. Spoza nás na nás kričí, vodou ostrieľaný Matúš. Sedí v kajaku, ako by sa v ňom narodil a radi nám. Vďaka Pánu, či skôr Matúšovi sme sa vyrovnali. Nie však nadlho. Človeku nič neostáva, len sa smiať. Ubehlo niekoľko sto metrov (mne to prišlo ako kilometre), začalo sa nám celkom dariť a šli sme rovno. Voda pokojná, slnko hrialo, nikde žiadne prekážky, ktoré by nám chceli plavbu skomplikovať. Tak som si plavbu začala užívať naplno. Už nám to išlo tak dobre, že sme začali dobiehať aj ostatné loďky. Najlepšia časť plavby bola, keď sa loďky navzájom pospájali, a nechali sa unášať prúdom. Ruky si kus oddýchli, no brucho dostalo zabrať. Toľko vtipov, čo v ten víkend som jak živ nepočula. V dobrej nálade a pomerne hlučných, nás unášal prúd. Už teraz sa mi to páčilo, a to bol len prvý deň. No večne sme sa prúdom unášať nemohli nechať, tak davaj ho, do ruky pádla a ideme ďalej. Po dlhej a namáhavej plavbe (aspoň pre mňa), ktorú ale vynahradila smiech a dobrá nálada, dostali sme sa ku hrádzi. Nástup nebol až taký ťažký, tak výstup snáď zvládneme. Opantaní slnkom ideme vystupovať. Nič ťažké, kebyže sa človeku noha nezaborí do bahna až po kolená. Všetko sa šmýkalo, no vodáci nám pomohli, a vzájomne sme sa povyťahovali. Potom už len ostávalo stany rozložiť a do žalúdka dať niečo teplé. Večer prišla na rad gitara a už len si hlasivky vykričať. Po namáhavom dni sme si konečne vydýchli v stane. Horda mravcov nám síce skomplikovala spánok, ale to k tomu patri, veď sme v prírode.
Prišlo ráno. Človek uťahaný, zmorený, v dychu ešte pálenka, začali sme baliť. Počasie nám síce neprialo, kus nám do raňajok napršalo, no vydali sme sa i keď premoknutí na vodu. Únava bola vidieť na každom, no po pár metroch a niekoľkých dúškoch, sme sa plavili ďalej. Voda nám tento raz nepriala tak ako v predchádzajúci deň. Silný vietor dal zabrať našim svalom. Človek mal pocit, že pádluje na mieste. V rukách ma pálilo a najradšej by som sa na to už vykašlala, no nebola som sama, tak som pádlovala ďalej. Myšlienka na stan a spacák, do ktorého sa zvalím, ma hnala ďalej. Čo sa nakoniec aj tak nestalo. Po skvelej večeri, nás čakal program pred kultúrnym domom. Dievky v krojoch nám v doprovode harmonikára zaspievali niekoľko pesničiek - samozrejme som viac ako polke nerozumela, ale spievali pekne. Človek by najradšej na pódium vyskočil a zatancoval si tam, keby som tak tancovať vedela, samozrejme. Po skvelom programe sme sa vybrali nazad do tábora, kde sme si už presadili vlastnú kultúru. Každý po svojom spieval do rytmu gitary, kým nás únava neposlala do stanov. Veď sme mali pred sebou ešte deň splavu a po ťažkom dni, sme sa museli trocha zregenerovať.
Posledný deň nám opäť vyšlo slnko. Ráno nám spríjemnilo stádo kráv, ktoré na moje počudovanie, namiesto pastiera hnal chlap na traktore. Už som videla kadečo, no až na východe som zažila nevídané, a počula som neslýchané. Na rok chcem ísť zas.
Ako vravím posledný deň na vode ma len utvrdil v tom, že sa sem chcem znova vrátiť. Výlet plný zážitkov, smiechu a hlavne skvelých ľudí, na ktorých budem spomínať ešte veľmi dlho a dovolím si ich nazvať priateľmi, mi ostanú v srdci veľmi dlhú dobu. Niet nad tak takú skúsenosť. Aj napriek niekedy bojovým podmienkam, opŕhlenému zadku či bahne až za ušami, sa sem každý rok znova rada vrátim. Ďakujem Gavra!

Mária Cibíková - Piešťany

Platená reklama

Square 1 300x300
Square 1 300x300
Square 1 300x300
Square 1 300x300
Lead boar 728x92
Square 1 300x300
Zdieľajte túto stránku na FECEBOOKu Konktujte nás - Rýchla správa Formulár na zadanie inzercie
Stropkovské Spektrum