Dnešný príspevok o najzaujímavejších výsledkoch archeologického výskumu Múzea v Hanušovciach má jednoslovný názov, dokáže však rozvibrovať srdcia ľudí každej generácie, času i priestoru. Pre archeológa sú pokladmi i na pohľad nevábne zlomky keramiky, ale kovové predmety už zaujmú i neodborníka a ak je ich viac, sú skutočnými pokladmi múzeí. Za 40 rokov existencie sa nám do múzea v Hanušovciach podarilo získať niekoľko takýchto výnimočných nálezov. Pochádzajú najmä z Hermanoviec, zo Sečovskej Polianky a zo Žalobína.
Za poklad sa považujú už dva predmety, ak boli zámerne uložené spolu. Poklad môže byť prejavom nepokojných čias, obety božstvám, odloženým skladom obchodníka či remeselníka, alebo jednoduchým prejavom bohatstva. V každom prípade vypovedá o spoločenských podmienkach a remeselnej úrovni danej doby, čo je oveľa cennejšie, ako jednoduchá zberateľská hodnota predmetov. Preto je smutné, ak sa poklady stanú cieľom vykrádačov – tzv. detektoristov, ktorých zaujímajú iba ako starožitnosti. Skutočná historická hodnota pokladov im samozrejme uniká, čo je veľmi veľká a nenahraditeľná strata. Žiaľ, informácie o takejto činnosti máme aj z nášho regiónu a týkajú sa najmä jednej z najpozoruhodnejších lokalít – vrchu Oblík v katastri obce Hermanovce. Táto magická hora (aktuálna výstava o Oblíku je v súčasnosti inštalovaná v Múzeu v Hanušovciach) bola najneskôr od mladšej doby bronzovej (12. stor. pred Kr.) obetným miestom, pretože tu nachádzané nálezy majú charakter obetných darov. Prvý súbor bronzových predmetov sa na Oblíku našiel v kameňolome v 20. rokoch 20.storočia. Tvorilo ho údajne väčšie množstvo bronzových predmetov, medzi ktorými boli „kopije, sekerky, náramky, misky, sekeromlaty a iné“. Súbor sa, žiaľ, roztratil a do súčasnosti sa zachovala iba kresba dvoch predmetov – sekerky s tuľajkou a uškom a hrotu kopije. Ojedinelým nálezom je bronzová sekerka s tuľajkou a uškom z mladšej až neskorej doby bronzovej, ktorú našiel v roku 1976 J. Bendík na východnom svahu Oblíka a daroval ju múzeu. Napriek tomu, že ide o jeden predmet, má v súvislosti s miestom nálezu tiež charakter obetného daru. V roku 1985 M. Peter náhodne našiel súbor troch bronzových náramkov, datovaných do 12. – 11. stor. pred Kr. Podobne možno datovať aj nateraz posledný depot – dve masívne ihlice s kotúčovitou hlavicou a profilovaným kŕčkom, nájdené náhodne na povrchu T. Fabianom a J. Mičkom. Všetky tri nálezy – sekerka, náramky a ihlice sú súčasťou archeologickej expozície múzea (v súčasnosti sú na výstave o Oblíku).
Trochu iný príbeh pokladov sa viaže s pokladmi nájdenými v obci Žalobín. Táto obec nebola do r. 2005 ani len evidovaná ako archeologické nálezisko. V súčasnosti sa radí k najvýznamnejším v regióne. Je jediná, o ktorej vznikla dvojjazyčná archeologicko-numizmatická monografia Žalobínske poklady. Vďaka výskumu pri kostole sv. Františka od r. 2005 vieme, že na mieste dnešnej obce bolo sídlisko v mladšej dobe bronzovej. Oveľa väčší význam má však Žalobín ako nálezisko pokladu 14 bronzových hrivnovitých náramkov – polotovarov. Našiel ich A.Vrábeľ v záhrade svojho brata J. Vrábeľa, na východnom okraji obce ešte v roku 2006. Do múzea sa dostali v r. 2007. Náramky boli roztratené na oráčine, jednoznačne však boli jedným celkom uloženým v organickej schránke alebo len voľne zakopané do zeme. Podľa typu predmetov, ktoré tvorili poklad, ide najskôr o remeselnícko-obchodnícky sklad. Náramky nie sú hotovými šperkami, ale polotovarmi na dotvorenie podľa vkusu a potreby kupujúceho/vymieňajúceho. Niekedy sa uvažuje aj o možnosti, že boli platidlom. Vedecká hodnota žalobínskeho pokladu náramkov sa zvyšuje aj tým, že je tu náznak súvisu so sídliskom, čo má v celoslovenskom meradle v mladšej dobe bronzovej iba necelých 7 % pokladov. Druhým významným prínosom nálezu je, že v povodí strednej a hornej Ondavy oproti Východoslovenskej nížine a západnejšie ležiacemu povodiu Tople poznáme doteraz málo depotov a nálezov bronzových predmetov vôbec. Zo 71 evidovaných pokladov z mladšej – neskorej doby bronzovej pochádza najväčší počet z Východoslovenskej nížiny a podhorských oblastí na jej severovýchode (41), druhou, na depoty bronzov najpočetnejšou oblasťou je povodie Tople (14) a napokon horná časť Košickej kotliny (10). Len skromný počet 6 depotov bronzov, ku ktorým sa radí aj žalobínsky, je známy z ostatného územia hornopotiskej oblasti Slovenska.
Potom, čo sa informácie o poklade náramkov objavili v médiách, iný miestny záujemca o dejiny J.Mihalčin odovzdal v rokoch 2009 – 2010 do zbierok múzea ďalšie bronzové predmety z tejto lokality, datovateľné do doby bronzovej. Na oráčine juhovýchodne od obce našiel popri nálezoch z iných období (rímska minca cisára Nerva, fragment falérky, malý bronzový krúžok) dva bronzové náramky a hlavicu bronzovej ihlice. V r. 2010 sa našiel tretí bronzový náramok s prekríženými koncami a zlomok kosáka s rebrovito zosilneným chrbtom. Poklad bronzových náramkov zo Žalobína datujeme do 12. stor. pred Kr. a ojedinelé nálezy bronzových predmetov do stupňov 13. – 12. stor. pred Kr.. a spájame ich s gávskou kultúrou, respektíve pri ojedinelých nálezoch aj so staršou kultúrou Suciu de Sus. Počet bronzových nálezov zo Žalobína v zbierkach múzea robí túto obec najbohatším archeologickým náleziskom bronzových predmetov vo vranovskom regióne, pričom tu archeologická zaujímavosť lokality nekončí. Ešte predtým, ako sa do zbierok múzea dostali bronzové poklady, našli sa v svätyni kostola sv. Františka strieborné mince. Poklad bol pôvodne uložený asi 40 cm pod podlahou kostola, v keramickom džbánku. Z neho sa zachovala väčšia časť, v objeme asi 220 cl. Nález obsahuje 369 mincí, pričom predpokladáme, že niekoľko mincí sa do múzea nedostalo. Najstaršími platidlami je poľský polgroš Kazimíra IV. z rokov 1456-1492 a štyri kusy jednostranných bielych peniazov Vladislava II. z rokov 1482-1516. Najmladšou mincou je denár Ferdinanda II. z roku 1623. Medzi spomenutými peniazmi je rozdiel cca 160 rokov. Podľa numizmatika J. Hunku poklad obsahoval uhorské, české, sedmohradské, nemecké, pruské, poľské, rakúske, sliezské, litovské a kurónske mince a ako úplná kuriozita tiež dve moskovské kopejky. Po prepočte na jednotnú menu odhaduje J. Hunka hodnotu pokladu asi na 691-700 denárov, čo predstavovalo mzdu za 45 dní odpracovaných nádenníkom. Suma v čase ukrytia pokladu po roku 1623 nebola príliš veľká. Bola to asi hodnota polovice koňa do záprahu, asi dvoch kráv, alebo 192 kusov polkilových chlebov. Poklad teda vlastnil človek zaradený do strednej až nižšej vrstvy vtedajšej spoločnosti.
O niečo mladší, ale do múzea získaný skôr, je poklad 406 strieborných mincí zo Sečovskej Polianky. Našiel ho v r. 1992 Š. Bundzák na školskom dvore a múzeu nález ohlásil riaditeľ školy A. Valenčík V poklade majú početnú prevahu poľské groše Žigmunda III. a ich násobky. Okrem poľských mincí sa tu objavili sliezske, pruské, sedmohradské a švédske mince. Najstaršou razbou je sliezsky groš Karola II. z roku 1612, najmladšou je poltura Juraja Rákocziho z roku 1638. Pri prepočte na vtedajšiu uhorskú menu, predstavuje poklad asi 1180 denárov. Pritom poklad bol pravdepodobne väčší. Nemýlime sa azda, ak do súvislosti s nálezom 406 mincí nájdených v r. 1992 dávame aj starší nález 376 strieborných mincí podobných razieb, nájdených v nádobke v r. 1962 pri úprave školského dvora, teda na blízkej polohe. Pravdepodobne ide o súčasti toho istého, zemnými prácami narušeného súboru. Skôr nájdené mince sú uložené v Zemplínskom múzeu v Michalovciach. Výslednou hodnotou 782 mincí je Sečovská Polianka najbohatším numizmatickým náleziskom vranovského regiónu.
Poklady sú archeologickými nálezmi, ktoré sa obyčajne nájdu náhodne. Je na nálezcoch, ako s takýmito nálezmi naložia. Archeologický nález nikdy nemôže byť súkromným vlastníctvom, je majetkom všetkých a ako taký je súčasťou nášho kultúrneho dedičstva.
Nálezcovia, ktorí odovzdali takéto nálezy do múzea na odborné spracovanie a následné prezentovanie celej verejnosti, sú dokladom toho, že kultúrni a čestní ľudia ešte vždy sú medzi nami.
PhDr. Mária Kotorová-Jenčová, PhD.
Vlastivedné múzeum v Hanušovciach n.T.
