Pre každodenný život, pri obrábaní pôdy a dorábaní chleba museli mať gazdovia dopravné prostriedky, pre čas letný i pre čas zimný. Na tento účel slúžili gazdom vozy. Tie sa upravovali podľa toho, aký materiál sa momentálne mal prepravovať. Pre kusový materiál, napr. zemiaky, repu, dyne a pod. sa používal klasický a najčastejšie využívaný typ voza hnojničák. To bol voz, ktorého boky boli z dosák zhotovené hnojnice a konce nákladnej časti voza uzatvárali šubre.
Druhým typom voza bol rebriňák – po dlžansky drabiňak. Tento slúžil na prepravu objemového materiálu, napr. ďateliny, sena, pokoseného a do snopov zviazaného obilia zvážaného z poľa do gazdovských dvorov, stodôl a pôjdov. Aby sa tento náklad počas cesty nezosunul z voza, na jeho upevnenie slúžil tzv. pavuz. Bol to drevený drúk dlhý asi 5 m, ktorý sa položil navrch po celej dĺžke nákladu obilia či ďateliny, vpredu a vzadu sa upevnil reťazou, ktorou sa pavuz pritiahol a tak pritlačil objem nákladu. Zvezené obilie sa dávnejšie mlátilo na humne ručne cepami, neskôr mláťačkami v sadoch, kde stáli stodoly a stohy s obilím.
Tretím typom prepravného prostriedku, ktorý slúžil iba v zime, boli gazdovské sane. Na nich sa prepravoval rôzny materiál, napr. zrno vo vreciach do mlyna, ale aj hnoj na polia, pravda iba za priaznivých podmienok, keď bol dostatok snehu a relatívne príjemné počasie.
Vrátim sa ešte k vozom, bol ešte aj ďalší typ, ktorý slúžil na zvážanie dreva z lesa. Jeho základ tvoril normálny voz, ale boli z neho odobraté hnojnice či rebriny aj spodná doska – spodnica a voz potom tvorila iba predná a zadná teliha (náprava) spojená rozvorou. Na prednej a zadnej telihe ostali iba klanice, medzi ktoré sa ukladali dlhé kmene stromov zbavené konárov.
Vymenované dopravné prostriedky boli ťahané koňmi. Neveľa gazdov však do vozov priahalo aj kravy. Malo to určitú výhodu, veď nebolo treba chovať kone. Práce vykonávané kravami boli však omnoho náročnejšie na čas. Pri menšej výmere pôdy sa to, ale dalo zvládnuť. Mimo kravičiek sa kedysi na niektoré práce, napr. na ťahanie vozov a na oranie využívali aj voly. Na Vranovskom Dlhom, ale voly nikto nevlastnil, mali ich však na blízkom majetku Ortáše.
Ešte musím spomenúť ďalší upravený typ voza, pri ktorom sa do neho naložili tzv. kuše. Používali sa najmä vtedy, keď sa išlo do mesta na jarmok. Boli to z prútia upletené akoby veľké koše. Bola to vlastne sviatočná úprava vozov.
Pre lepšiu informovanosť čitateľov, veď sa hovorí, že je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, som opísané dopravné prostriedky nakreslil. K tejto prvej časti môjho príspevku prikladám kresbu voza aj s podrobným popisom jednotlivých častí.
Pokračovanie v budúcom čísle.
Popis jednotlivých častí
gazdovského voza:
1 – cahare, upínali sa na našijaky koní a slúžili na vedenie a brzdenie voza
2 – dyšeľ – oje
3 – váha – na ťahanie voza
4 – barco – súčasť váhy
5 – predné a zadné šnice, po skompletovaní a okutí železom sa volali telihy (nápravy)
6 – hnojnice – bočnice voza z dosák
7 – ryha na zasunutie šubra
8 – klanica
9 – šedzisko – sedadlo pre pohoniča – kočiša
10 – železná obruč na kolese – raf
11 – bahro
12 – špice
13 – hlava kolesa
14 – os na prednej a zadnej telihe – náprave
15 – zadná klanica
16 – postavka
17 – ľovča
18 – spodnica – spodná časť úložného priestoru
19 – rozvora
20 – cvoreň – upevňovala sa ním váha k prednej telihe
21 – štifka – kovaľské klince na upevnenie rafu na koleso
Predné kolesá boli vždy menšie než zadné.
Predná a zadná časť nápravy pred okutím a skompletizovaním sa volali šnice. Boli z dreva a po okovaní a pospájaní železom u kováča a upevnení osi tzv. cukpantami sa už volali telihy – zadná alebo predná.
Namiesto hnojníc sa mohli používať aj rebriny – drabiny na prevoz objemného materiálu – sena, ďateliny, obilia.
Pri prevoze sena, ďateliny, obilia sa na vrchnú časť pokladal tzv. pavuz, ktorý slúžil na upevenie materiálu. Bol to asi 5 m dlhý drevený drúk, ktorý bol v prednej i zadnej časti upevnený reťazou.
Zloženie hlavy kolesa – označenej číslom 13
a) – pingovka – železná obruč pri špiciach široká 3 cm
b) – krysovka – železná obruč na konci hlavy kolesa široká 7-8 cm
c) – tokňa – nastokla sa na vyčnievajúcu časť osi z kolesa
d) – ľovnik – pokladal sa na tokňu a jedna jeho časť sa zasunula do otvoru na osi
e) – cvornik – pokladal sa na ľovnik a jeho prostredná časť sa zasunula do otvoru osi a dve ďalšie časti sa ohli okolo vyčnievajúcej časti osi z kolesa. Ľovnik a cvornik zabraňovali prípadnému odpadnutiu kolesa
f) – biksa – bola napevno zasunutá do každého kolesa. Do biksy sa zasúvali osi a v nich dochádzalo k otáčaniu sa kolies
g) – ľovča – bola nasunutá na osi a za pomoci postavky, ktorá bola nasunutá do ľovče, držala zadnú klanicu v požadovanej polohe
Jozef Tkáč
