Prima Siberian Husky Club Vranov sa na tohtoročnú zimnú sezónu naladil v canicrossových disciplínach zbierkou troch európskych titulov, dvoch svetových titulov a dvoma striebornými medailami zo svetového šampionátu v rámci WSA. Práve majstrovstvá sveta WSA v Šamoríne boli historicky prvými, ktoré sa v rámci tejto federácie uskutočnili „na suchu“ na Slovensku.
Tohtoročná canicrossová sezóna sa niesla v dominancii Michala Ivanča a jeho dcér Tamary s Michaelou. Unikátny hetrik sa im podaril na Majstrovstvách Európy FISTC v českých Albertanoch, neďaleko Karlových Varov. Počas troch dní nemali na 5-kilometrových okruchoch konkurenciu a do rodinnej zbierky si zapísali trikrát zlato v kategóriách mužov, žien a mladších junioriek. Napriek tomu, že zabehnuté časy boli v prípade všetkých troch bezkonkurenčné, M. Ivančo bol počas svojich pretekov mysľou viac pri dievčatách, ako sústredením na vlastnej trati. „V kategórii žien, starších junioriek a mladších junioriek štartovalo 23 pretekárok, ktoré vybiehali na štart spolu. Keďže ja som bol v tom čase na trati, pomohli im ďalší členovia nášho tímu, preto sa im chcem touto cestou poďakovať. V takýchto prípadoch totiž nie sú kolízie medzi psami ničím neobvyklým, ale dievčatá to zvládli profesionálne. Počas toho, ako som pretekal, som však bol mysľou stále pri nich. Prvé informácie, ktoré sa ku mne dostali, hovorili o tom, že štart dopadol katastrofálne, no keď som videl dobiehať do cieľa Tamarku a potom hneď za ňou Mišku, upokojil som sa,“ uviedol Michal Ivančo.
Skúsený pretekár v každom z našich rozhovorov zdôrazňuje, že ak chce byť bežec úspešný, musí pri spolupráci so psom vytvoriť tandem, čo nie je možné bez toho, aby si medzi sebou najskôr vytvorili vzťah. Hoci 15-ročný Tamara a 12-ročná Michaela s canicrossom začínajú, na trati si dokážu poradiť s jednotlivými situáciami s rozvahou skúsených pretekárok. „Napríklad Miška vezme na vodítko všetkých troch psov a ide ich venčiť. Priznám sa, že sám mám pred tým rešpekt, ale ona to zvláda bez problémov. Canicross však nie je iba o pretekoch, pretože dievčatá sa o psov starajú celý týždeň, či už sa bavíme o kŕmení, venčení a samozrejme tréningu. Na prvom mieste je u nich stále atletika, no nebránim im, pokiaľ majú chuť, nech si pokojne zasúťažia aj v tomto športovom odvetví,“ vysvetľoval Michal Ivančo. Mimochodom, pokiaľ by sa vyhodnocovalo poradie bez vekových kategórií Michaela by skončila medzi ženami hneď druhá za sestrou Tamarou…
V Šamoríne súperil M. Ivančo s Marcelom Mataninom, ktorý sa stal majstrom sveta, ale v poradí tretieho reprezentanta Talianska Daniela Chiefeho si s prehľadom ukontroloval. Rovnako na 2. mieste skončila medzi ženami T. Ivančová a premiérový juniorský titul majsterky sveta získala M. Ivančová. „Ako každý otec sa teším z toho, že to dievčatá baví a bonusom je, že sa im ešte i darí. U nás doma máme už jednu „sieň slávy“, ale keďže medailí pribúda, ideme prerobiť ďalšiu miestnosť, kde si budú môcť odkladať trofeje,“ odpovedal s úsmevom M. Ivančo na otázku, či ešte majú doma priestor na ďalšie poháre a medaile.
Organizácia WSA pridelila majstrovstvá sveta „na suchu“ Slovensku prvýkrát v histórii. Na tím okolo prezidenta Slovenskej asociácie psích záprahov Igora Pribulu čakala výzva, s ktorou naložili mimoriadne reprezentatívnym spôsobom. Nielen zázemie, či kvalita upravených rýchlych tratí, ale celkovo v rámci organizácie zanechali v 140-tich účastníkoch z 20-tich krajín výborné dojmy. „Keď Peter Chanas organizoval v Šamoríne preteky Danubia Cup, oslovil som ho s myšlienkou, či by sme požiadali aj o majstrovstvá sveta federácie WSA. Súhlasil, pripravil prezentáciu a nakoniec sme dostali dôveru. Trate som si bol pozrieť osobne v predvečer Bratislavského maratónu a veľmi ma oslovili. Za uznanie pre celý organizačný tím považujem slová prezidenta WSA, ktorý nám ponúkol, či by sme o tri roky nezorganizovali toto podujatie opäť,“ reagoval Igor Pribula.
Keďže WSA nemá (na rozdiel od FISTC) kategóriu trojkoliek s dvoma psami, rozhodol sa I. Pribula vyskúšať skúter s dvoma psami. Pre lepšiu ilustráciu doplníme, že ide o dvojkolku, ktorá má úplne iné jazdné vlastnosti a najmä technika ovládania je absolútne odlišná. Riziko pocítil jeden z našich najskúsenejších a najúspešnejších mašérov ešte počas pretekov Danubia Cup, kde mu 30 metrov pred cieľom vypovedala technika a nepríjemne si narazil rameno, preto počas MS nastupoval so sebazaprením. „Skončil som na 8. mieste, najlepšie zo Slovákov, no bolo to naozaj náročné. Pri sile psov, rýchlosti a skutočnosti, že skúter je podstatne ľahší, musí byť pretekár dostatočne vyjazdený, aby bol nielen konkurencieschopný, ale aby to vôbec zvládol. V porovnaní s trojkolkou je to absolútne odlišná technika jazdy, navyše tí najrýchlejší jazdia aj 30 km/h a vtedy musí byť človek maximálne sústredený, aby to ustál. Myslím si však, mladší jazdci si to užívali a mám pocit, že sa to medzi nimi kvôli adrenalínovému zážitku uchytí,“ dodal I. Pribula.
