Plameniaky chodia naopak je názov spisovateľského debutu Ľubomíry Jenčovej. V psychologickej novele pozýva do literárneho sveta, ktorý je jej najbližší, ku ktorému má najbližšie.
S nápadom napísať knihu sa Ľubomíra Jenčová pohrávala postupne, a to najmä v momentoch, keď sa myšlienkami vracala k svojmu detstvu. Často u nej dominoval pocit, aké vzácne je mať pekné detstvo a ako ho mnohé deti také nemajú. „A nie vždy sú tí zlí rodičia. Niekedy za to jednoducho môžu okolnosti, napríklad trauma, čo je veľmi silný motív v mojej knihe,“ poznamenala na úvod nášho rozhovoru Ľubomíra Jenčová.
Prečo psychologická novela? Ako vysvetlila, spomedzi všetkých žánrov práve v ňom nachádza unikátny priestor pre spoznávanie ľudského vnútra. Čitateľsky jej imponuje, že autor vtedy v knihe odhalí často viac, než náš najbližší priateľ. „Cez svoju postavu vám dáva privilégium stať sa jeho dôverníkom a ja vždy takúto príležitosť rada prijmem. Existuje len málo úprimnejších spovedí, než sú tie, ktoré objavíte na stránkach psychologických románov. Preto ma takéto knihy bavia, a preto som sa rozhodla niečo podobné vytvoriť,“ uviedla Ľubomíra Jenčová.
Na knihách ju vždy vedela osloviť umeleckosť a uhladenosť formy. Oceňuje, keď sa spisovateľ v primeranej forme hrá s čitateľom, ktorý lúšti, čo chcel povedať. Priznáva, že ju vedia osloviť texty plné metafor, kedy ich môže tak trochu vnímať ako hru. „Aj pri odbornom výklade fikcie sa operuje s metaforou hry. Napríklad americký filozof Kendall Walton popisuje, že byť zaujatý príbehom znamená psychologicky sa účastniť hry, v ktorej je príbeh rekvizitou tak, ako je pre deti rekvizitou hračka. Obsah fikčného textu je navyše vždy aj imerzívny a interaktívny (tieto vlastnosti im prisudzuje naratologička Marie-Laure Ryanová), čo zjednodušene povedané znamená, že nás dokážu vtiahnuť do svojho sveta, a zároveň nás nechávajú istým spôsobom ho dotvárať,“ vysvetlila Ľ. Jenčová.
Aj keď je kniha fikčná, nie je o nič menej skutočná, lebo k svojmu čitateľovi cez ňu komunikuje najúprimnejšie ako vie. Zároveň ju uvádza dokonalým konštatovaním, že knihy nie sú kompletné, keď sú vytlačené, ale keď sú čítané. „Takže ten príbeh, tak ako tam je, sa neodohral, ale každú z mojich postáv na chvíľu navštívim a som na chvíľu ňou: chvíľu som Sar, inokedy som jej syn, potom jedna z vedľajších postáv, a rôzne tým príbehom putujem,“ dodala Ľ. Jenčová.
Zaujímavým paradoxom je, že plameniaky, ktoré sa objavujú v názve knihy, sú v texte spomenuté iba raz – v jednej z kľúčových pasáží, kde sú deti v škôlke a majú ísť spať, no namiesto toho vedú družné debaty. Kapitola je spočiatku veľmi hravá a milá. Deti sa v nej rozprávajú o tom, že videli v televízii dokument, v ktorom boli plameniaky. Opisujú, že chodia naopak, lebo keď kráčajú, koleno sa im ohýba opačne ako nám ľuďom, ale my vieme, že to je len zdanie. „Toto pozorovanie je aplikovateľné aj na nás, dospelých. Jednou z hlavných myšlienok knihy je aj tá, že deti sú mimoriadne vnímavé a nie vždy sa nechajú oklamať. Nie všetko čo vidia je pretavené do naivnej predstavy. Názov chce teda upozorniť na to, že v našom často plytkom posudzovaní detí sa zrkadlí práve táto predstava naivného nazerania na svet, a pekne sa to preklápa z nich na nás, takže zrazu sme my tí naivní, ktorí vidia niečo naopak,“ porovnala Ľ. Jenčová.
Do konceptu psychologickej novely zapadá aj spôsob, akým je poňatá úloha rozprávača, ktorý síce stojí príbehom, ale hlavná postava Sar stojí nad rozprávačom. Ľ. Jenčová použila typ personálneho rozprávača, ktorý sa sústredí na psychický svet hlavnej postavy. „Miestami mu však jej psychický stav nedovolí sprevádzať nás príbehom objektívne. Napríklad v jednej pasáži, po rozbití šálky a zranení jej psa, je Sar rozrušená, a tak sa scéna po príchode domov od veterinára opíše rýchlo a stroho. Ale potom ju rozprávač zopakuje ešte raz a podrobnejšie, s pridaním kľúčových momentov, ktoré pomôžu čitateľovi lepšie uchopiť dej. Je to znak toho, že samotná postava Sar sa upokojila a danú situáciu vidí jasnejšie,“ pripomenula Ľ. Jenčová.
ĽUBOMÍRA JENČOVÁ – PLAMENIAKY CHODIA NAOPAK
Dielo ilustruje navonok obyčajný život hlavnej postavy, Sar, matky, ktorej syn nenesie žiadne meno. Neskôr sa tam ocitne viac vedľajších postáv, takisto bez mena, ale každá z nich ho dostane v tú správnu chvíľu.
Dej zachytáva postavy v ich každodenných povinnostiach v období niekoľkých mesiacov. Dej je pomerne prozaický, to, čo je tam možno trochu zvláštne a iné, čo funguje ako umelecký znak, sú napríklad mená. Zohrávajú dôležitú rolu. Každá z postáv dostáva meno v momente, keď ju Sar prijíma do svojho života. Niečo nám môže napovedať aj jej vlastné meno, ktoré sa v protiklade k ekvivalentu Sára zdá byť neukončené, akoby mu niečo chýbalo – už to nám o nej čosi napovedá.
Jej príbeh sa odohráva v takmer apokalyptickom prostredí, čitateľ nevie, kde býva, v akom je meste, aké je jej rodinné zázemie, je to ako hrubo načrtnutá skica, ale to je tak preto, že sa autorka sústredila v knihe len na psychiku postavy. Kniha má veľa začiernených miest, o ktorých nič nevieme, ale práve tam môžeme hľadať príčiny toho, čo daná postava prežíva, pretože toto neviditeľné mesto alebo nepomenovaná postava sú všetko veci, ako ich vidí Sar. Tá nepotrebuje vidieť prostredie okolo seba alebo poriadne poznať svoje dieťa. A za tým všetkým je nejaká trauma.
S témou traumy pracuje autorka ako s jednou z ústredných tém. Na to potom nadväzuje téma samoty, odcudzenia. Aj cez to všetko treba vnímať knihu ako rodinnú. Dielo sa totiž snaží verbalizovať to, čo je v rodinách často nevypovedané, začiernené a zakrývané. Kniha sa snaží vyplniť priestor, kedy sme my ako tí najbližší ľudia k sebe neúprimní a sme ticho. Snaží sa ale takisto inšpirovať v hľadaní si ciest k sebe navzájom, v hľadaní zmyslu života a ceste k odpusteniu, ale aj často potrebnému zabudnutiu. Je snahou prechádzať generáciami, hľadať medzi nimi spoločné prieniky a tíšiť konflikty nielen medzi ľuďmi navzájom, ale aj v nich samotných.
Knihu Plameniaky chodia naopak si môžete zakúpiť a objednať cez e-mail lubomira.feherova@gmail.com.
Fotogaléria
-
-
-
-
-
+6fotografií -
+6fotografií
