Ľubomíra Jenčová o knihe Na východe: Postavy sú inšpirované mojím okolím

Reklamný priestor

Kto každý a čo všetko vstupuje do toho, aby sme mohli prežiť spokojný a vnútorne vyrovnaný život? Spisovateľka Ľubomíra Jenčová ponúka odpovede vo svojej novej knihe Na východe. Otvorenú spoločenskú sondu cez príbeh dvoch hlavných postáv vypointovala spôsobom, ktorý autorsky prekvapí…

Prečítajte si tiež

Ľ. Jenčová o svojom knižnom debute: Knihy sú kompletné, keď sú čítané

Plameniaky chodia naopak je názov spisovateľského debutu Ľubomíry Jenčovej. V psychologickej novele pozýva do literárneho sveta, ktorý je jej najbližší, ku ktorému má najbližšie. S nápadom napísať knihu sa Ľubomíra Jenčová pohrávala postupne, a to najmä v momentoch, keď sa myšlienkami vracala k svojmu detstvu. Často u nej dominoval pocit, aké vzácne je mať pekné detstvo a ako ho mnohé deti […]

Kniha Na východe je autentická. Spisovateľka Ľubomíra Jenčová nešla za príbehom, príbeh išiel za ňou, preto sú riadky v nej úprimne. V osudoch postáv hľadá pointu, komu, ako a či vôbec sa podarilo nájsť vlastnú identitu. Možnosti využitia ľudského talentu a potenciálu otvára cez dôležitosť rodiny, školstva, kultúry, vymožiteľnosti práva, sociálnych istôt… Zároveň zdôrazňuje zraniteľnosť, ktorá sa premieta do stagnácie človeka ako takého.

„V princípe vždy píšem o tom, čo ma momentálne trápi alebo zaujíma, a vtedy, keď som písala túto knihu, som bola čerstvá absolventka vysokej školy a riešila som v sebe, či mám ako nádejná novinárka odcestovať ďalej, kde sú nejaké pracovné príležitosti, alebo zostať tu a skúšať zatiaľ iné povolania a čakať, či niečo nepríde časom. Z toho pramenila potreba vzdelania, ale aj stagnácia. Chudoba a zadlženosť sú bohužiaľ v našom kraji mimoriadne rozšírené a zistila som to, keď som si vyskúšala prácu asistentky tuná na Okresnom súde. Určite je to tak aj inde, ale keďže žijem celý život tu, tak nejako sa na mňa tie témy asi nalepili,“ vysvetľovala Ľubomíra Jenčová.

Pamätáte si na moment, kedy ste si definitívne povedali, že chcete napísať knihu s odkazom, ktorému ste sa venovali a vystihli ho? Pýtali sme sa. Pretože písať o spoločenských ozvenách znamená, najskôr im načúvať. Silným momentom sú v tomto prípade rozhovory Huga v závere s mamou, kňazom, Lukášom, lekárničkou a Pánom s burčiakom.

„Áno. Pred dvomi rokmi sme s manželom sedeli na pive v bare pri našom paneláku a otvorili sme aj túto tému, a teda pôvodne to mala byť kniha s dvomi postavami, ktoré budú kvázi identická osoba, ale každá z paralelného sveta voči tomu druhému. Potom sme videli nejaké novšie Marvelovky, kde sa už podobný koncept načrtol a mne ten nápad pripadal po čase lacný a tá téma nadužívaná a vyčerpaná. Medzitým sa nám narodilo dieťa, takže písanie sa trochu natiahlo, a časom tá kniha nabrala úplne iný charakter, než mala pôvodne mať. Stále tam ale zostali dve postavy, ale ubudlo z toho sci-fi nádychu,“ vysvetľovala Ľubomíra Jenčová.

Posolstvo ilustruje na dvoch hlavných postavách. Maturantovi Hugovi a fúzačovi (staršom pánovi). Hoci sú si vekovo vzdialení, spája ich zákon akcie a reakcie – rozhodnutie, ktoré urobíme, nám určí mantinely, v ktorých budeme žiť. Do tejto rovnice vstupujú, samozrejme, aj premenné, ktoré ovplyvniť nevieme, no platí, že základy si staviame sami.

„Píšem o tom, čo ma buď aktuálne trápi alebo zaujme, a pri tvorbe tejto knihy som potrebovala vypísať nejaké svoje frustrácie prostredníctvom postavy Huga, a k tomu fúzačovi ma inšpirovali všetci manuálne pracujúci ľudia, ľudia, ktorí si možno nevybrali dané profesie ako to, čo chcú celý život robiť, ale ako spôsob, ako zaopatriť svoje rodiny. V knihe mám jednu pasáž, kde zaznie v češtine: „Lidi je jak sraček.“ Túto frázu si pamätám ešte od môjho otca, pretože on ju počúval od svojho nadriadeného, keď ho ako zvárač upozorňoval na zle upevnené lešenie na stavbe. To, že vám niekto dá pocítiť, ako ste nepotrebný a nahraditeľný, ma tiež formovalo v tom, aké by som si do budúcna chcela, resp. nechcela zvoliť povolanie. A sú to veci, ktoré ma ako dieťa prirodzene trápili a takéto obavy mali asi aj deti iných rodičov s podobným zamestnaním. Postavy sú teda inšpirované mojím blízkym okolím, aj keď v knihe sú si navzájom cudzie. Spája ich len to prostredie, v ktorom žijú,“ reagovala Ľubomíra Jenčová.

Samotná autorka to spomenula v úvode nášho rozhovoru, ale zdôrazníme to ešte raz. Ak má spisovateľ ambíciu, aby jeho kniha bola uveriteľná, musí si príbeh (alebo jeho časť) prežiť, aby situácie, o ktorých píše, mal pod kontrolou. Profesionálne skúsenosti, ktoré mala v príbehu pod kontrolou, zbierala ako asistentka na Okresnom súde.

„Na písanie knihy som sa v podstate pripravovala, len som o tom vtedy nevedela. Pracovala som na súde len kratučkých päť mesiacov, ale stihla som chytiť ten ich žargón a naučiť sa, aké formálne náležitosti má mať zápisnica, ktorá pečiatka na čo slúži, ako sa balia spisy, ktoré idú na Krajský súd, kto má akú klapku na pevnej linke a podobne. Nacítila som tú atmosféru, ktorú tam človek zažije len, keď tam pracuje. Najradšej zo všetkých úloh som mala chodievať občas po spisy do archívu na povale – mimoriadne čarovné miesto: strmé drevené schody, tlemné osvetlenie, prašno a taká tá typická vôňa dlho nenavštevovaného prostredia. Tie pobyty tam boli mierne strašidelné, ale zároveň veľmi vzácne, lebo to bolo niečo exkluzívne, byť na povale budovy súdu a cítiť tú bohatú históriu, ktorou oplýva a vidieť tie roky a roky pojednávaní, ktoré sú tam teraz založené na poličkách už len ako kopa spisov,“ opísala svoje skúsenosti a pocity z nich Ľubomíra Jenčová.

Kniha Na východe nie je alibistická. Ľubomíra Jenčová sa v nej prihovára aj osobne. Dokonca jej rozhovor s jednou z dvoch hlavných postáv Hugom patrí medzi najsilnejšie časti.

„Kiežby som bola autorka, ktorá si vopred načrtne celý koncept, a potom ho dodrží. Pôvodne som plánovala urobiť osobné len intro, a potom sa venovať vyslovene príbehu. V mnohom som však kreovala postavu Huga podľa svojho vlastného obrazu a v nejakom bode som vedela, že už  je to veľa a musím to priznať pred čitateľom, aj pred tou postavou. Tak som vstúpila do deja a začala viesť dialóg priamo s ňou a všetko som tam úprimne rozpísala. Ten moment pôsobí pomerne dosť schizofrenicky, ale bavilo ma to písať. A aj ako čitateľa ma to pri kontrole textu vždy vytrhlo z deja a trochu ho oživilo,“ dodala Ľubomíra Jenčová.

Naša spoločnosť si aktuálne prechádza evolučným obdobím, kedy máme potrebu každý názor škatuľkovať, preto často pre predsudky zaniká obsah. Ľubomíra Jenčová však svoje názory neskrýva za postavy.

„Ja som veľmi submisívny človek a málokedy sa v širšom kolektíve intenzívne zapájam do debát a ak, tak sa snažím nájsť tie témy, v ktorých vidím nejaké naše spoločné prieniky. Čo sa týka všetkého ostatného, s čím nesúhlasím, vtedy ostávam ticho. Takže takto úprimnú ma možno zažiť len v knihách. Asi je to nejaké moje alter ego. Jediná osoba, ktorá sa ma naozaj veľa napočúva, je môj manžel, ale ten už si, chudák, zvykol,“ reagovala s úsmevom.

Názov Na východe môže evokovať východné Slovensko, ale aj východ ako geopolitický blok. Autorka vysvetľuje, že postavy v knihe chcú v prvom rade vystúpiť z tieňa (aj historicky) definovaného prostredím.

„Je to kniha o východnom Slovensku, áno. Nie je to hneď prvoplánovo o východe, ale čitateľ, ktorý je odtiaľ, bude cítiť, že tie medziľudské vzťahy a tá mentalita je mu povedomá, že to prostredie je mu blízke, odčíta  príslušnosť k tomuto kraju možno aj podľa jeho typických spoločenských udalostí, ako sú folklórne podujatia alebo jarmoky a bude prirodzene rozumieť problémom ako je nízka miera zamestnanosti, chudoba, zadlženosť a z toho prameniaca frustrácia. Ja som ale optimistka a aj svoje postavy som vytvorila tak, aby reprezentovali ľudí, ktorí chcú žiť plnohodnotný život a túžia sa vymaniť z toho, aby ich definovalo len prostredie, do ktorého sa narodili. Dokonca si nemyslím, že tá kniha je nejako zvlášť kritická voči tomuto kraju. Niektoré opisy sú pre mňa dokonca úsmevné, aj keď pravdivo ilustrujú naše životy, ale tie životy nie sú tragické. Nemáme sa tu až tak zle, možno aj v kontexte toho, ako sme tu spomenuli Východ ako geopolitický celok,“ reagovala Ľubomíra Jenčová.