Archeologický výskum prinesie občas výsledky, ktoré nie je možné ukázať širokej verejnosti, nenájdu sa žiadne skvelé nálezy, ktoré možno vystaviť v múzejnej expozícii, a predsa sú to výsledky odborne veľmi významné a dôležité. K takým patria aj výskumy v centre Vranova v r. 2008 a 2010, vyvolané rekonštrukčnými prácami vodárov a plynárov, kedy sa v parku pri súsoší osloboditeľov objavili základy najstaršieho vranovského kostola. O približnom situovaní tejto stredovekej sakrálnej stavby sme vedeli vďaka vdp. Jurajovi Macákovi. Tento niekdajší správca rim. kat. farnosti v Michalku a archeologický nadšenec v 70. rokoch 20. stor. zachytil fragmenty murív v kanalizačnej ryhe, ktoré pripísal svätyni farského kostola, tzv. slovenského. Logicky sa predpokladalo, že loď kostola a jeho západné priečelie sa nachádza v parku. Potvrdiť predpoklady J. Macáka nebolo vôbec jednoduché. Vo výskume nás obmedzovali stromy, stavby (verejné WC, drevený stánok) a najmä cesta. Preto je rekonštrukcia podoby najstaršieho farského kostola vo Vranove – teda najvýznamnejšej stredovekej stavby – výsledkom pracnej rekonštrukcie vychádzajúcej z malých fragmentov základových murív.
Čo teda o kostole vieme? Historické doklady svedčia vo Vranove o ustálenej farnosti už v 30. rokoch 14. storočia. V registroch pápežského desiatku z rokov 1332 – 1337 sa uvádza vranovský kostol, v ktorom pôsobil kňaz Štefan, bez udania patrocínia kostola. Kostol bol pravdepodobne zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi, neskôr sa patrocínium viaže s uhorským kráľom sv. Štefanom. Historik F. Uličný preto predpokladá, že iniciátorom výstavby kostola bol uhorský kráľ, čo znamená, že sa tak mohlo stať koncom 12. a začiatkom 13. storočia, kedy bol Vranov ešte kráľovským majetkom. Z ďalšej histórie kostola je známa jeho prestavba v r. 1490, iniciovaná Šimonom z Rozhanoviec. Kostol počas stavovských povstaní menil majiteľov a bol výrazne poškodený. Od r. 1559 pôsobili v kostole kalvíni. Musel byť honosným a dôstojným stánkom, keď si ho za miesto svojho sobáša vybrali predstavitelia významných magnátskych rodov Alžbeta Bátoriová a František Nádašdi, ktorí sa tu sobášili v r. 1575. O výstavbe nového kalvínskeho kostola, tzv. maďarského na severnom okraji mestečka (dnes je to bazilika Narodenia Panny Márie) rozhodla matka Alžbety Bátoriovej Eufrozína, rod. Drugetová až v r. 1580. Odvtedy, zdá sa, starý kostol pustol. Vo vizitácii evanjelickej cirkvi z r. 1629 sa uvádza, že slovenský kostol využívali ho ako sýpku a sklad . V takomto žalostnom stave bol v r.1630 vrátený katolíkom – františkánom. V r. 1672 bol vypálený a ostal v rumoch. Pri vojenskom mapovaní v 60. a 80. rokoch 18. stor. je poloha kostola zaznamenaná spolu s ohradou, zrejme areálom cintorína. Musel byť už celkom spustnutý, lebo kanonická vizitácia z 3. 6. 1773 ho nachádza úplne opustený a bez strechy. Uvádza sa tiež neohradený cintorín a rumy farskej budovy. Nadzemné stopy kostola však boli viditeľné ešte začiatkom 20. storočia. V Pamätnej knihe storočnice košického biskupstva z r. 1904 sa uvádza, že „časť oltárnej menzy ešte vyčnieva zo zeme a označuje, kde slovenský kostol stál.“ Po rozrumení v 70 rokoch 18. storočia zrejme už nikdy nebol úplne opravený. Všetky jestvujúce sily a financie boli využité na opravu mladšieho kostola Narodenia Panny Márie (maďarského), spravovaného pavlínmi na severnom okraji mestečka, ktorý po stavebných úpravách stojí dodnes.
Na starý kostol sa úplne zabudlo. V komunistickom období sa na posvätnom mieste postavil pamätník padlým hrdinom a verejné toalety. Zmenila sa tiež trasa cestnej komunikácie. Dnešní Vranovčania o kostole v podstate nič nevedeli.
Historické správy, čo ako zaujímavé, nám však nehovoria nič o situovaní kostola, jeho veľkosti a dispozícii. Preto sú výsledky archeologických výskumov, ktoré zodpovedali na tieto otázky, také cenné.
V r 2008 sme v priestore mierového parku zistili základové murivo v smere východ – západ, na ktoré sa zo severnej strany napájal oporný múr, zjavne mladší ako pôvodná stavba kostola, doplnený pri mladšej prestavbe v 15. stor. Základový múr (šírka 120 cm) sme identifikovali ako severný múr lode kostola. Jeho sledovaním v obmedzených podmienkach terénu sa nám podarilo zachytiť vnútorný severozápadný roh kostola. ktorý bol z exteriéru tiež opatrený oporným múrom. Predpokladaný vstup do kostola v západnom priečelí je nenávratne zničený výstavbou mestských podzemných toaliet. Predpokladáme, že tu mohla byť aj vstupná predsieň. Južná stena kostola sa zachytila veľmi fragmentárne, ale preukázateľne vo vzdialenosti 13,5 m od severného múru, čo nám určilo šírku lode kostola. Masívna deštrukcia naznačuje tiež jestvovanie južného vstupu do kostola.
V r. 2010 sme doplnili fragmentárnu podobu dispozície kostola. V plynofikačnej ryhe východne od cesty sa pod deštrukciou mladších murív v hĺbke 180 – 200 cm od súčasnej úrovne terénu zistilo vnútorné nárožie, ktoré interpretujeme ako SV nárožie svätyne stredovekého kostola. Na krátkom úseku sa zistila šírka muriva 90 cm v SV – JZ línii.
Uvedomujeme si, že výsledok výskumu vzhľadom na jeho fragmentárnosť nie je ideálny. Stále nepoznáme presný tvar svätyne, i keď nateraz sa zdá, že s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o pravouhlý útvar. Podrobnejšie údaje sa však zistia už len veľmi ťažko. Ani merania georadarom, ktoré v súčasnej ceste realizovalo múzeum vďaka spolupráci s vranovským rodákom, významným odborníkom na neinváznu prospekciu dr. J. Tirpákom, nepriniesli pozitívne zistenia. Ukazuje sa, že výstavba cesty a ďalšie stavebné zásahy základy kostola nenávratne zničili.
Archeologický výskum priniesol aj zistenia o prikostolnom cintoríne. V hĺbke 130 – 205 cm sme severne od kostola zistili hroby prikostolného cintorína, kde boli identifikované minimálne tri úrovne pochovávania. Ani v jednom hrobe sa nenašli hrobové prídavky. V jedinom prípade bola na zuboch zistená medenka a nečitateľný skorodovaný pliešok, zrejme medená minca. Sporadicky sa objavili železné klince z truhiel, v jednom prípade perličková výzdoba pokrývky hlavy. Ostatné nálezy boli mladšie a pochádzali zo zásypových vrstiev (fragmenty kachlíc a novovekej keramiky), z neskorších úprav priestoru parku. Kostry uvádza aj J. Macák vo svätyni a našli sa, ale iba v jednej úrovni aj v lodi kostola. Pravdepodobne tu ide o zvyšky krýpt. J. Macák podľa sledovania terénnych prác v okolí lokality odhaduje rozlohu prikostolného cintorína z južnej strany asi 10 – 15 m, ale zo severnej udáva až 30 m. Kostry sa podľa jeho informácií v hojnom počte nachádzali aj pri výstavbe verejných toaliet západne od kostola. Pri výskume v r. 2010 sa hroby v exteriéri svätyne nezistili.
Najstarší známy vranovský kostol mal podľa súčasných zistení vnútornú šírku lode 13,5 m šírku svätyne pri jej základe 6,5 m,. Jeho dĺžka bola cca 33 m. Nevieme však, v akom pomere bola dĺžka lode a dĺžka svätyne. Vychádzajúc z ideálnej rekonštrukcie podoby kostola, predstavovala dĺžka svätyne asi tretinu dĺžky celého kostola. Zistené rozmery poukazujú na obdivuhodnú stavbu, čo nepriamo dokladá, že Vranov bol v 13. stor. významným strediskom. Archeologicky jednoznačne situovaný kostol bol orientovaný v tradičnej orientácii V – Z, so svätyňou na východnej strane. Charakter stavby poukazuje na gotické slohové prvky. Pri mladšej prestavbe, pravdepodobne koncom 15. storočia bol opatrený opornými múrmi. Deštrukcia a znesvätenie kostola v 17. storočí boli také veľké, že sa miesto prestalo vnímať ako posvätné do takej miery, že sa cez areál, ba priamo cez loď kostola a jeho svätyňu vybudovala nielen cestná komunikácia, ale aj mestská zástavba, ba v nedávnej minulosti dokonca verejné toalety. Na posvätnosť miesta poukazoval už len kamenný kríž, ktorý bol odtiaľto napokon tiež odstránený. Archeologická situácia neposkytuje dostatok opôr pre presnejšie datovanie výstavby kostola. Nedovoľuje ani rozhodnúť, či pred výstavbou rozľahlého kamenného kostola stála na mieste staršia menšia stavba.
V závere tohto príspevku treba zdôrazniť zásluhu vdp. Juraja Macáka na objave kostola a jeho zaznamenaní. Nebyť neúnavnej aktivity tohto obdivuhodného človeka, neboli by sme lokalitu tak podrobne sledovali a možno by sa na najstarší vranovský kostol, ktorého určite impozantné ruiny stáli ešte koncom 18. stor., celkom zabudlo. V súčasnosti by sa však mohol kostol pripomenúť aspoň malým pamätníkom s informáciou o jeho histórii a dispozícii. V lepšom prípade by sa mohla jeho dispozícia náznakovo zviditeľniť v teréne, a v celkom ideálnom stave by sa dala časť severného múru nanovo odkryť a ukázať v teréne ako archeologický pamätník. Vranov, ktorý má oproti bohatej minulosti zúfalo málo zachovaných pamiatok, by si takýto pamätník isto zaslúžil. Nehovoriac o tom, že Vranovčania by tak do istej miery splatili „morálny dlh“ svojmu najstaršiemu farskému kostolu.
Mária Kotorová-Jenčová
