Kamčatka je ruský polostrov s takmer desaťnásobne väčšou rozlohou ako Slovensko. Krajina ohňa a ľadu, či medveďov je fascinujúca nielen vulkánmi a autentickou prírodou. Hrdá môže byť aj na svojich ľudí. Cestovateľ a dobrodruh Slavomír Pačuta strávil v časti Ruska medzi Tichým oceánom a Ochotským morom tri týždne.
Kamčatka bola pre Slavomíra Pačutu, ktorý precestoval tridsaťpäť krajín, vždy cestovateľským snom. Splnil si ho v auguste minulého roka. Ako priznal, krajinu na severe Ruska vnímal ako bájnu a nedosiahnuteľnú. Sčasti aj preto, že zo slovenských zdrojov sa o nej dočítal len rôzne hoaxy. Relevantné informácie teda čerpal výhradne z webových stránok v angličtine, či ruštine. Ak však máte dušu dobrodruha, internet vašu vášeň neuspokojí!
Kamčatka je cestovateľskou výzvou z viacerých pohľadov. Prvým je spôsob, ako sa na polostrov prepravíte. Slavo sa rozhodol pre Transsibírsku magistrálu. Pre lepšiu orientáciu dodáme, že Moskvy do Vladivostoku je to 9 288 km. „Odkedy som sa vrátil z Kamčatky, už sa nesťažujem, že cesta cez celé Slovensko mi trvá pár hodín,“ usmieval sa Slavo a presne vie, o čom hovorí.
Vo vlaku totiž strávil šesť dní (!!!) s maximálnou 40-minútovou zastávkou na staniciach. Pre Rusov však nie je nič výnimočné cestovať aj dva, tri dni. Kým my sme v úžase, oni sa nad tým nepozastavujú. „Po šiestich dňoch sme došli do Vladivostoku presne na minútu! Keď dnes vidím, že na Slovensku niekde mešká vlak, iba sa pousmejem,“ dodal Slavo.
Z Vladivostoku sa do „hlavného mesta“ Kamčatky Petropavlovska presunul lietadlom. Mimochodom, na polostrove sú len tri mestá – spomínaný Petropavlovsk, Jelizovo a „zatvorený gorod“ Viľjučinsk, kde je ponorková základňa. Z toho dôvodu tam majú turisti vstup zakázaný.
Inak je Kamčatka krajinou s otvorenými ľuďmi, s ktorými má rodák z Cabova len pozitívne skúsenosti. „Cestovali sme stopom. V našom smere išlo auto, ktoré bolo evidentne plné a bolo nám jasné, že nás nemôžu vziať. Šofér napriek tomu zastavil a ospravedlnil sa, že nám nemôže pomôcť. Dodal však, že za ním idú ďalšie dve autá, ktoré obiehal a oni nás určite zoberú. Tak sa aj stalo,“ zdôraznil pointu.
Vždy keď navštívi nejakú krajinu, neriadi sa bedekermi, ale necháva si destinácie odporučiť práve domácimi. Výnimku neurobil ani na Kamčatke, kde si na úvod dal 26-kilmetrovú turistiku na Golubie ozera, pripomínajúce náš Tatranský národný park. Pre veľký počet sopiek na relatívne malom území sú kamčatské vulkány zapísané ako svetové dedičstvo UNESCO. Len nad Petropavlovskom vyčnievajú tri. Najznámejším je Avačinský, ktorý meria 2 741 metrov a je stále činný. Cesta do základného tábora, odkiaľ sa postupuje na vrchol, vedie cez „Suchaju rečku“. Koryto je plné vody iba v jari, keď sa topí sneh, ale inak slúži ako dopravný koridor. Samotný výstup trvá päť hodín s tým, že počas poslednej trištvrte hodiny musíte byť pripravený na stúpanie so 40-stupňovým sklonom. „Prvýkrát som bol na vulkáne na Islande a aj teraz to bolo úžasné. Avačinská sopka chrlila naposledy silno v roku 1956, slabšie nedávno v roku 2008. V miestach, kde dymí síra, je okolie žlto-zelené, inak je kvôli prímesiam železa sfarbená do červena. My sme mali šťastie na počasie, pretože bola nízka oblačnosť. Hore sme si užívali pocit ako na vrchole sveta. Z oblakov trčali ďalšie vulkány a bol to naozaj fascinujúci pohľad,“ reagoval Slavo.
Vulkány však dodávajú Kamčatke aj celkový ekonomicko-spoločenský ráz. Vzhľadom k tomu, že oddeľujú polostrov od ostatnej pevniny, autom, ani vlakom sa tam cez vysoké pohoria nedostanete. Jedinou alternatívou je loď alebo lietadlo. Táto skutočnosť sa podpisuje napr. pod to, že ceny tovarov sú vo všeobecnosti vyššie, ako v ostatnej časti Ruska. „Zaujalo ma, čo nám povedala 17-ročná Júlia. Podľa nej je samozrejmosťou, že na Kamčatke sú skvelí ľudia, lebo žijú v súlade s Tichým oceánom a vulkánmi. Tiež dodala, že tu nestretneme človeka, ktorý by nemal cieľ. Práve kvôli tomu, že na polostrov sa dá dostať iba lietadlom alebo loďou, prichádzajú ľudia cielene majúc jasno v tom, kvôli čomu tam idú,“ prekvapil zaujímavým pohľadom na hodnoty Slavo.
V auguste bolo na Kamčatke príjemných 20 až 25 °C, ale na severe dokázala klesnúť teplota aj na -3 °C. Ako Slavo poznamenal, väčšinou spali v prírode a výbavu mali do max +10 °C… To však nie je všetko. Samostatnou kapitolou sú medvede. Ich počet 22 000 vzbudzuje rešpekt! „Boli sme si zasurfovať v Tichom oceáne a pýtali sme sa domácich na medvede s patričným rešpektom. Ich odpoveď bola – sú tu a čo? Pre nich sú bežnou súčasťou života. Nosia pri sebe na obranu sprej a tam to u nich končí,“ vysvetľoval Slavo.
Ak však spíte v otvorenej prírode, platí pravidlo, že jedlo musíte odniesť do bezpečnej vzdialenosti od stanového tábora. V opačnom prípade riskujete zoznámenie sa so šelmou „tvárou v tvár“. „Môj spolucestujúci vyložil jedlo vedľa nášho stanu a v noci sme sa zobudili na to, že nejaké zviera toto pozvanie na neskorú večeru neodmietlo. Našťastie, nič sa nestalo,“ vydýchol si Slavo.
Cestovať po Kamčatke, 15 000 kilometrov od domova, prekonať pri tom jedenásť časových pásiem, a nestretnúť slávnu slovenskú osobnosť, tak to by sa nerátalo ani menej náročným cestovateľom… Počas posledného dňa sa chcel ísť Slavo okúpať do termálnych prameňov a tento príbeh mal pointu, akú dokáže napísať iba sám život. „Stopli sme asi 60-ročného pána, ktorý od osemnástich vozí naftu do miestnej bane. Vysvetlili sme mu, že by sme sa radi okúpali v horúcich prameňoch v okolí, ale dodali sme, že to asi nestihneme, lebo na druhý deň odlietame. Jeho reakcia našinca možno prekvapí. Ponúkol sa, že nám pri prameňoch zastaví a pokiaľ si pofajčí, môžeme sa ísť okúpať,“ pridal ďalší zážitok Slavo.
Keď sa vracali k autu, stretli „babu v bunde s nápisom Dukla Banská Bystrica“. Nebol to nikto iný ako najúspešnejšia slovenská biatlonistka všetkých čias Anastázia Kuzminová! „Nasťa sa smiala, že už o nás vie. Tesne predtým sme totiž stretli ruských turistov a zhodou náhod sme si ich doberali, že Nasťa je naša, nie ich (smiech). V každom prípade to bolo veľmi príjemné stretnutie. S Nasťou sme sa vystískali, ako keby sa poznali 20 rokov,“ usmieval sa Slavo.
Zážitky z pobytu na Kamčatke chce Slavo Pačuta vydať aj knižne. Ako dodal, rád by vyvrátil všetky neoverené a nezmyselné informácie o tomto fascinujúcom kúsku sveta. „Písal som si denník a zistil som, že často používam slovo „neuveriteľne“, ale pravdou je, že každý nový deň bol naozaj ešte neuveriteľnejší, ako ten predtým. Rád by som vysvetlil, že ľudia nemusia mať pred Kamčatkou obavu a pokiaľ ich láka dobrodružstvo v spoločnosti otvorených ľudí, mali by ju určite navštíviť,“ zdôraznil na záver nášho rozhovoru Slavo.
