„Vytetoval som jej číslo na ruku. Ona sa mi vpísala do srdca,“ takto sa začal príbeh Laleho a Gity v koncentračnom tábore Auschwitz–Birkenau. Román Tetovač z Auschwitzu si po celom svete prečítalo viac ako 13 000 000 čitateľov. Jeho autorka Heather Morrisová navštívila Vranov nad Topľou, spolu s ich synom Garym, symbolicky v Deň obetí holokaustu a rasového násilia. S čitateľmi sa stretla na besede v kníhkupectve Panta Rhei.
Ľudovít „Lale“ Eisenberg a Vranovčanka Gizela Fuhrmannová sa stretli v apríli 1942 vo vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau. Rodák z Krompách sa zhodou náhod stal tetovačom, ktorého úlohou bolo tetovať novým väzňom na predlaktie čísla.
V koncentračnom tábore, kde ako „Anjel smrti“ pôsobil lekár Josef Mengele, prežili obidvaja tri roky. Na pozadí dennodenného kontaktu s ľudským utrpením si predsa len našli k sebe cestu a práve nádej na spoločný život, nech táto predstava bola akokoľvek hmlistá, im dodávala silu.
Pokojného života sa dočkali až po emigrácii do Austrálie. Práve tam sa skrížili cesty Laleho a spisovateľky Heather Morrisovej. „Keď v roku 2003 Gita zomrela, niekto ma požiadal, aby som sa stretla s jej manželom Lalem. Ten niekto mi povedal, že Lale sa chce rozprávať o svojom príbehu s niekým, kto nie je Žid,“ uviedla Heather Morrisová, ktorá neskôr napísala aj romány Cilkina cesta a Tri sestry.
Z autentických svedectiev je zreteľné, že nikto z deportovaných netušil, aký osud ho čaká. Napr. Lale si pripravil oblek, aby na novom mieste pôsobil reprezentatívne… Realita mala v histórii kontinentálnej Európy najkrutejšiu podobu bez nároku na akúkoľvek dôstojnosť! Čiara ľudských osudov bola mimoriadne tenká. Heather Morrisová študovala historické materiály o holokauste dva roky. Dominantným v románe je však Laleho príbeh… „ako držal za ruku mladú ženu, ktorá pochádzala z Vranova nad Topľou. Oblečené mala handrové šaty a hlavu oholenú bez vlasov. Keď jej tetoval číslo na predlaktie, pozrel sa jej do očí. V tom momente si uvedomil, že inú lásku, než ju, nenájde,“ pokračovala Heather Morrisová.
Tetovač alebo tätowierer bola privilegovaná pozícia. Kniha je o spovedi človeka, ktorý vnímal hranice rubikonu. Lale našiel spôsob, ako využiť svoje postavenie v hierarchii, aby pomáhal ostatným väzňom. Pravdepodobne by sa mu to stalo osudným, keby sa počas jeho pobytu vo väzení za neho neprihovorila Cecília Kleinová. V šestnástich si z nej urobil milenku veliteľ tábora Johann Schwarzhuber, za čo bola neskôr odsúdená do gulagu Vorkuta na Sibíri… Dôležité je uvedomiť si kontext. Napr. Cilka, ako ju familiárne volali, mala 16 rokov. Mladí ľudia v tomto veku neboli a nie sú pripravení robiť rozhodnutia na hranici života a smrti. Napriek tomu, že kráčali po tenkom ľade, nekolaborovali a neubližovali. „Rozprávanie bolo pre Laleho bolestivé, ale on chcel a potreboval o tom hovoriť, hoci to išlo na úkor jeho zdravia. Veľa častí z jeho príbehu bolo pre mňa veľmi náročné počúvať. Keď som sa rozplakala, lebo ma to rozcítilo, stále ma objal a povedal… Je to v poriadku, som tu, prežil som! Laleho spoznala aj moja rodina a zbožňovali sme ho. Strávili sme s ním veľa času a pri počúvaní jeho životného príbehu sme sa navzájom podporovali,“ pridala Heather Morrisová spomienky na Laleho.
Heather Morrisová sa stretla s čitateľmi symbolicky v deň, kedy si na Slovensku pripomíname Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Po prijatí primátorom Jánom Raganom v obradnej sieni si spolu s Garym pozreli zápisy v matrike a navštívili miesta, kde Gita strávila detstvo. „Spomienky ľudí, ktorí boli uväznení v koncentračných táboroch sa poprieť nedajú a nikdy by sa nemali spochybňovať,“ odkázala ráznym hlasom Heather Morrisová tým, ktorí dnes holokaust zľahčujú.
Gary Sokolov, rodičia si zmenili meno po Laleho sestre, sa narodil v Austrálii. V rozhovore si zaspomínal na to, ako mu mama hovorila, že v zime jazdila do školy na lyžiach alebo keď ju otec poslal kúpiť k pekárovi chlieb, po ceste domov zjedla kôrku. „Keď nás prijal primátor mesta v obradnej sieni a mal som sa podpísať do pamätnej knihy mesta, premohli ma silné emócie. Rozplakal som sa a nedokázal som nič napísať,“ priznal Gary Sokolov.
Jeho rodičia si aj po skončení II. svetovej vojny prešli viacerými novými začiatkami. Na mysli nemáme len krajiny, kde sa usadili, ale najmä podnikanie. Mama o útrapách v Osvienčime veľa nehovorila. Gary mal toto temné obdobie našich dejín navnímané nielen od otca, ale aj z rozhovorov jeho priateľov, ktorí prežili holokaust a stretávali sa u nich pri príležitosti sviatku pesach. „Napriek tomu, že na mame som občas badal depresiu, obidvaja moji rodičia boli pozitívni ľudia. Najdôležitejšie pre nich bolo moje vzdelanie, lebo oni ho zmeškali. Zároveň mi dopriali, aby som si vyskúšal a naučil sa všetko, čo ma zaujímalo, lebo oni tú možnosť nemali. Dnes môžem a chcem povedať, že som mal šťastie, že práve oni boli mojimi rodičmi,“ zdôraznil Gary.
Rodičia naučili Garyho vážiť si život a okamihy, ktoré nás robia šťastnými. Tento odkaz odovzdal aj v rodnom meste svojej mamy. „Chcem povedať dve veci. Prvou je výrok môjho otca: Keď sa ráno zobudím, je to dobrý deň. Druhá vec… Život je ako vlnovka, striedajú sa v ňom dobré a zlé chvíle. Keď prídu zlé situácie, vnímaj len tie dobré, lebo tie zlé pominú,“ ukončil náš rozhovor Gary Sokolov.
